Jozef Miloslav Hurban: Ľudovít Štúr – úryvok:
Nuž nech „Slovenské pohľady“ nového behu s týmto naším drahým pokladom vyjdú na verejnosť tejto novej spoločnosti duchov Štúrom vzkriesených a nech ony sa odvážia, k čomu nik sa neodvážil doteraz: namaľovať tento ideálny obraz novšej histórie ubiedeného, utrýzneného, ukrižovaného národa slovenského. V Ľudovítovi našom je zobrazený celý národ náš. On je ideál mládeže, on miláčik starcov, meno jeho je v najlepších kruhoch národnej spoločnosti slovenskej v tej najčistejšej pamiatke. Ďalšie Slovanstvo zná ho čo hviezdu zapadnutú na oblohe, no svietiacu v stranách šíreho sveta slovanského v mnohočíselných rozpomienkach a tradíciách jeho ducha.
On zomrel, podľa vlastného svojho náhľadu, ktorý dávno pred smrťou rozkladal mi z príležitosti uvažovania Julia Caesara[o jeho smrti. On zomrel práve v čas, keď veliké veci vykonal a k väčším chystal sa. „To je pekná smrť,“ hovoril, „keď padá hrdina v mladom veku prv, než môže vidieť svet jeho mdlobu, aká konečne každého nadísť musí.“ Tu sme sa nezrovnávali s Ľudovítom, ale bolo v tom tušenie jeho osudu tragického. Tušenie prorocké jeho skončenia je vyrazené i v tom epigrame na Modru:
„Bílá snad si byla, když Modrou teď se nazýváš,
černou, zdá se mi, než slouti mi ještě budeš!“
Tento nápis padá ešte do študentských dôb Ľudovítových, tak asi do r. 1835. Písali sme československy a vtedy nestála ešte Modra zhola v žiadnom pomere ku Štúrovcom. Bolo tam evanjelické gymnázium. Mesto ináč nepatrného významu. Dobrobyt kvitol ku spokojnosti všeobecnej, povedomia politického nebolo žiadneho. Spoločnosť bola dualisticky pokojne znášajúca sa,Nemci totiž a Slováci spoločne a obapolne kazili jazyk svoj. „Frau Mutter, wo ist die solnička?“ „In der Kuchl auf der polička,“ znela odpoveď. A žiak po ulici idúci volal za kamarátom: „Amice, quorsum pergis?“ „Tu len, versus Harmoniam,“ bola zas odveta. Žiaci z tohoto gymnázia do Prešporku (Požúňa) prichádzajúci, boli ako „Modrenses“posmievaní. To tak trvalo až do príchodu Karola Štúra za správcu gymnázia toho (r. 1839).
Komentáre